Malý koník

Autor: Mária Pálková | 4.2.2020 o 9:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  94x

Chlapec sedel v kôlni u starého otca  a stružlikal dreveného koníka. Starý otec mu daroval na desiate narodeniny malý nožík a tak sa zabával a trávil voľný čas. Zatiaľ ešte nič moc nevymyslel. V ruke držal kúsok dreva a bezvýsledne z neho odkrajoval kúsok po kúsku. Chvíľku ho obracal v ruke, hral sa s ním, vaľkal medzi dlaňami, dýchal na neho,  akoby mu chcel tak vdýchnuť život.  Chlapec sa volal Tomáš – Tomi a bol sirota. Rodičia mu zomreli ešte keď bol batoľa. Vychovával ho teda jeho starý otec. Kamarátov veru nemal skoro žiadnych, iba ak starého kocúra Alfonza a psíka Punťa, ktorý mu bol neustále v pätách. Nečudo teda, že veľa času trávil v kôlni. Koníkovi, ktorý sa ešte len ani na koníka nepodobal, šepol: „Koníček môj milý,  budeš ma čakať na  poličke, teraz ma potrebuje starý otec.“ Tomáš položil opatrne koníka na policu a zatvoril dielnu. Puntík krútil veselo chvostíkom a nasledoval chlapca.

Starý otec bol vdovec a býval na okraji dedinky v útulnom domčeku. Bol už dlhé roky sám. Mal iba starého kocúra Alfonza, psíka Punťa a kozu, ktorá bola uviazaná ku kolíku v záhradke. No aj napriek všetkému to bol veľmi milý  dedko. Neustále sa usmieval a domácim robil dobrú náladu.

„Tominko, kdeže si“, zvolal na chlapca. „Tu som, tu, starký, čo potrebuješ?,  odvetil Tomi  „Teraz ideme za kozičkou Dorotou a podojíme mliečko.“ Starý otec mal dôchodok, takže o peniaze mali občas núdzu, ale robili čo mohli. Mlieko mali od kozičky, v záhradke si čo-to dopestovali a pomohli im aj dobrí ľudia. Takže si v domčeku na okraji dedinky nažívali celkom pokojne.

Tomi chodil len do štvrtej  triedy základnej  školy, bol veľmi šikovný a múdry. Pomáhal slabším žiakom a bol vzorom pre všetkých spolužiakov. Veľa času trávil pri knižkách, mal rád prírodu a samozrejme starého otca.

Večer, keď podojili kozičku, navečerali sa, niečo nedalo Tomimu pokoj  a zašiel ešte do kôlne za  koníkom. „Ale čo to!“ nebol na mieste kam ho položil. „Koník, koník, kde si?“ zúfalo volal a všade ho hľadal: pod stolom, za skriňou, behal po kútoch, ale nikde ho nebolo. Už sa stmievalo, tak si ešte zabehol po baterku, aby lepšie preskúmal dielňu. Chcel vystrúhať pekného koníka, takého, akého videl v jednom časopise o zvieratkách. Bol veľmi smutný, že sa mu stratil a slzy mal na krajíčku. Pozrel všade kde sa len dalo, ale po koníkovi ani chýru ani slychu, Celý nešťastný vyšiel z kôlne . Pomyslel si, že sa obzrie ešte okolo. Vtom začul kozičku Dorotu ako celá bez seba mečí. Vyľakaný zabehol ku nej. „Kozička, čo sa deje, prečo mečíš?“ Zostal však naľakane stáť a pozeral na kozu. Vedľa kozičky. skackalo utešené žriebätko. Pri koníkovi v pozore stál aj Punťo a veselo krútil chvostíkom.

Tomi sa celý vyľakaný rozbehol za starým otcom. „Starký, starký máme žriebätko!“ kričal ako zmyslov zbavený. Starý otec si myslel, že sa Tomino zbláznil alebo čo. Tom ho ťahal za rukáv a starký len neveriacky krútil hlavou. „Odkiaľ sa tu vzalo?“ . „Strúhal som z dreva koníka a on sa do rána zmenil na toto žriebätko.“ „Ale to nie je možnééé,“ bľabotal starký.

Ešte dlhú chvíľku postávali pri žriebätku a potom starký bezradne zahlásil „ale čo s ním budeme robiť? čím ho budeme kŕmiť?“ Mliečko máme od kozičky, rozdelím sa s ním, zažartoval Tomi, necháme si ho,“ rozhodol.

„Dobre teda, bude bývať s kozičkou v malej maštaľke a bude ich strážiť Punťo.

Ale čo to? Koník vôbec nerástol aj napriek tomu, že jedla mal dostatok. Stále bolo z neho len malé žriebätko. Tomi strávil pri ňom veľa času. Dokonca sa pri ňom aj učil, recitoval mu básničky, rátal príklady z matematiky, rozprával mu príhody zo školy  a koník len učenlivo pokyvkával hlavou.

 Aj koník bol učenlivý, vedel dvíhať na pokyn nohou, točiť sa dokolečka  a dupkať kopýtkom. Čas utekal, koník bol stále malý  a tak raz starý otec povedal, že zájdu za lekárom, ktorý lieči zvieratká, ale ani ten im nevedel poradiť. Všetci si mysleli, že v tom budú nejaké čary, len starý kocúr sa usmieval popod fúz.

Koníka Tomi ukázal spolužiakom. Tí bolo celí uchvátení a naradostení. Vždy, po  vyučovaní sa s ním preháňali po lúke za školou. Koník skackal, kopal nohami, vyskakoval a všetkým bolo fajn. Koník bol známy široko-ďaleko. Chodili si ho obzerať všetci zvedavci.

Až raz. Koník ochorel. Bezvládne ležal v maštali, nechcel nič papať a bol veľmi smutný. A smutný bol aj kocúr Alfonz. „Budem musieť ísť s pravdou  von,“ pomysle si . No najsmutnejší bol Tominko. Bezradne sedel pri ňom. Neustále plakal, nechcel chodiť ani do školy a nevedel čo si počne s chorým koníkom. „Koník môj dobrý, čo s tebou mám robiť?“ bezradne sa pýtal sám seba.

Alfonz priadol, obšmietal sa okolo  Tomiho  a tíško zamravčal: „Mňaaaaaaaau, mňaaaaau, Tomino, ak chceš, aby sa koník vyliečil, musíš splniť jednu úlohu.“ Tomi vyskočil zo stoličky, celý  vystrašený , nechcel veriť vlastným ušiam. „Kocúr, ty rozprávaš?“ prekvapený pozrel na Alfonza. „Áno, Tomi, ja nie som obyčajný, kocúr, ani koník nie je obyčajný koník a ani ty nie si obyčajný Tomi,“ pokojne mu oznámil kocúr. „A kto som ja? A oni,“...koktal Tomi. „Dobre teda, celé ti to vyrozprávam“, povedal kocúr, vlastne zamraučal.

„Narodil si sa čarodejníckym manželom, ktorých zlá kráľovná Eliška  vyhnala z kráľovstva LEDABOLO a teba museli z dôvodu veľkej búrky nechať pri najbližšej chalúpke. Starý otec ťa našiel a nechal si ťa ako svoje vnúča. Neskôr ti povedal, že tvoji rodičia zomreli  dávno. Koník mal robiť tebe a tvojim kamarátom spoločnosť až do tvojich osemnástich rokov, potom si mal navštíviť kráľovnú, aby ťa pasovala za čarodejníka. Lenže všetko sa pokazilo, koník ochorel a ty budeš musieť zájsť za kráľovnou a popýtať ju o radu ako ho vyliečiť.“ „Tomi počúval s otvorenými ústami a ničomu nerozumel.  „Ale ako to spraviť,“ trasľavo sa spýtal Tomi. „Neobávaj sa, všetko zariadim,“ skonštatoval kocúr, vlastne zamraučal. „A kde bývajú čarodejníci?“ bol neodbytný Tomáš. „Čarodejníci žijú medzi ľuďmi, kráľovná v paláci , je veľmi zlá, týra malé deti, aj svojho muža vyhnala z kráľovstva. Pretože sú podobní  ľudom, nikto si ich nevšíma a tak môže robiť čo sa im zachce,“ doplnil svoju odpoveď kocúr.

Tomi sa celý vyľakaný  rozbehol za starým otcom a všetko mu vyrozprával. Ten mu samozrejme  neveril ani slovo. Koník aj naďalej chradol, sem tam niečo spapal, no nebol až taký čulý ako kedysi. Tomáš si k nemu prisadol, hladkal koníka a nevedel čo urobiť. „Tomi , počúvni kocúra a zájdi za kráľovnou“, začul Tomáš. „Koník aj ty rozprávaš?“ preľakol sa . „Nie nerozprávam, len ty rozumieš zvieracej reči,“ ozvalo sa z koníkovej papuľky. Musíš navštíviť kráľovnú, aby ti dala medicínu na moju chorobu. „Ale ja sa jej veľmi bojím, vraj týra deti,“ koktal Tomáš. „Ničoho sa neboj, nie je až taká zlá ako sa o nej rozpráva, práve naopak. Kocúr ťa k nej zavedie,“ povzbudzoval ho koník.

A tak sa Tomáš a starý kocúr Alfonz vybrali za kráľovnou  Eliškou v ríši LEDABOLO. Ako bolo Tomimu oznámené, ríša Ledabolo sa nachádzala vlastne hneď na okraji  mesta, vzdialeného len na skok malej dedinky, kde býval. Tomášovi to bolo čudné, prečo sa čarodejnícka ríša nachádza hneď za mestom, ale nič sa radšej nepýtal. V poslednom čase bolo všetko akési divné.

 „Hmh? Kde ste tak dlho“, zakašlala kráľovná, „už vás očakávam, vojdite ďalej,“ ukázala im smer.

Toto kráľovstvo sa veruže nepodobalo na kráľovstvo. Tomáš sa sklamane obzeral okolo seba. Nezdalo sa mu nič kráľovské.  Dookola len samé haraburdy a neporiadok. Kocúr sa motal okolo nôh a tíško priadol, „poď  ukážem ti záhradku a jazierko.“ Zámoček bol veľmi zanedbaný, zato záhrada bola prekrásna, bolo v nej plno stromov a veľké jazero. Voda v ňom bola číra a vraj zázračná. „Tomi naber do vedierka vody. Musíme sa vrátiť,“ rozkázal kocúr.

Na nádvorí ich čakala kráľovná Eliška: „Tomi, staraj sa o zámoček a záhradu, keď vyrastieš zriaď  v nej záhradku pre zvieratká, ja musím odísť,“  a stratila sa v obláčiku dymu. Tomimu sa zazdalo, že vidí po strome skákať malú opičku.

Chlapec sa s kocúrom poponáhľali domov.

Koník sa napil vody a v celej kráse vyskočil na všetky štyri nohy. Zadupal kopýtkami a rozbehol sa za kozičkou.

Tomáš vyrástol. Spolu so starým otcom a s dobrými ľuďmi vybudovali záhradu pre zvieratká, ktorú obdivovalo celé okolie. Starý otec v nej robil vartáša a koník pobehoval hore-dole ako splašený. Stále však bolo z neho len malé žriebätko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Beblavý a spol. ukončili blokádu parlamentu

Premiér Pellegrini odsúdil konanie šestice z koalície PS-Spolu.

Streľbu pred dvoma barmi v nemeckom Hanau neprežilo deväť ľudí

Podozrivého našli mŕtveho v byte, spolu s ďalšou osobou.

Cynická obluda

Danko v Slobodnom vysielači

Danko dostal možnosť sa krásne opustiť pred jemu primeraným publikom. A tak začal hovoriť o mužoch a ženách.


Už ste čítali?